Tento článok bude kontrastom k článku o lenivosti a bude pojednávať o jednom zo zákonov stvorenia a to o zákone pohybu. Pohyb je totiž základným pilierom napredovania vpred a je to základný pilier všetkého živého duchom. Celé Božie stvorenie je postavené na pohybe. Preto si čo to napíšeme práve o tomto pohybe, pretože to mnohým môže pomôcť rozpohybovať ich vlastného ducha.
Pokiaľ chcem byť úspešný v hmotnom bytí, musím sa o to usilovať a musím sa hýbať. Musím sa hýbať hmotne, teda fyzicky a v myšlienkach. Pokiaľ sa chcem rozvíjať duchovne, musím sa tiež hýbať a to práve tým duchovným, resp. duchovným aj hmotným spôsobom, pretože duch a telo má byť v harmónií a spolupôsobiť. Duch vycíti a myseľ vykoná… Základnou stavebnou jednotkou duchovného pohybu je cit. Je to úplne odlišná jednotka hmotného sveta, teda myšlienky. Pokiaľ chcem teda stúpať nahor, musím byť živý duchom, to znamená byť cituplný. Pokiaľ chcem mať úspešnú kariéru v hmotnom svete, stačí mi byť aktívny mysľou a o dušu sa nestarať. Samozrejme to tak nemá byť, ale dnes to je žiaľ časté, že tí na najvyšších postoch sú väčšinou vnútorne vyprahnutí rozumoví roboti, ktorí nič vo vnútri necítia. Tu nepatria emócie, pretože tie súvisia s rozumom. Aj zlodej predsa cíti pri krádeži potešenie a radosť (v tom danom momente pravdepodobne najskôr stres) a nemôžeme to prirovnávať k duchovnému citovému prežívaniu. Slovom cit myslím také cítenie, ktoré vyviera z ducha. Je totiž veľký rozdiel medzi citom a pocitom. Pocit sa rodí po zapojení hlavy, zatiaľčo v prípade citu je to to prvé, čo sa zrodí a až následne sa do toho zapojí rozum. Citový život však neznamená plakať pred všetkými keď som smutný a nadávať, keď som naštvaný. Nie je to o vonkajšom prejave, ale vnútornom prežívaní. Samozrejme sa človek musí vedieť prejaviť aj navonok, lenže ten skutočný citový život sa odohráva v našom duchu.
Tento cit je teda to, vďaka čomu sa vnútorne hýbeme a o to by sme sa mali usilovať. Keď niekomu s niečím pomôžem, cítim úprimnú radosť z tejto pomoci (pokiaľ som to robil z nezištných dôvodov). Pokiaľ čítam duchovné texty ako napríklad tento a chytí ma to za dušu, tak vnútorne zahorím, pretože som našiel pravdu a chcem žiť podľa týchto slov. Pokiaľ to nečítam len povrchne, ale zapájam do toho svoj cit, tak vtedy sa duchovne hýbem. Niečo cítim, hýbem sa… čím viac je človek citový, teda sa hýbe vnútorne, tým vyššie stúpa a naopak čím viac žije v myšlienkach a potláča ušľachtilé city, tým hutnejším sa stáva. Pohyb je základom všetkého duchovného a preto čím svetlejší sa človek stáva, tým musí v sebe pestovať pestrejší vnútorný život a vyvíjať pohyb, aby sa udržal na tom stupienku, kde sa nachádza.
Mnohí to majú postavené práve naopak. Pohodlnosť víťazí v ich dušiach a tak si stavajú zátarasy na ceste k svetlu. Medzi užívaním a aktívnou prácou by však mala byť harmónia tak ako vo všetkom. Je dôležité nájsť pokoj v duši, ale nezamieňať si to s letargiou! Pokoj v duši má byť vedomý, nie vynútený. Tú vnútornú prácu si musíme urobiť každý sám. Darmo sa napríklad mnohí domnievajú, že automatickým odriekaním modlitieb každú nedeľu v priestore na tom určenom sú pozdvihnutí nahor. Pre väčšinu z nich je to aj tak maximum, čo dokážu pre svoju dušu urobiť. O vnútornú zmenu sa nezaujímajú, chcú si to len poslušne odsedieť. Je pre nich jednoduchšie byť poslušnými ovečkami v domnení, že tým sa niečo zmení než čeliť faktu, že by sa mali skutočne vnútorne namáhať. Pritom v tomto je smerodajné jedine naše vnútorné rozpoloženie! Nezáleží kde sa modlíme, ale ako sa modlíme. Nezáleží čo robíme v nedeľu doobeda, ale čo robíme po celý ten zvyšný čas. Nezáleží na tom, ako sa prezentujeme navonok, ale akí sme vo vnútri. Záleží na tom, či sa skutočne snažíme vradiť do Božej vôle, alebo hľadáme skratky a snažíme sa vieru prispôsobovať svojim slabostiam, ako to robia všetky náboženstvá. Táto pohodlnosť platí práve tak pre mnohé duchovné smery, ktoré v človeku vzbudzujú falošný umelo vyvolaný pokoj a udržiavajú ľudské duše vo všemožných meditáciach a tým v akejsi duchovnej agónii. Pravý služobník svetla stojí vo vedomom pokoji, avšak je ostražitý a v prípade potreby zoberie do rúk meč a bojuje.
Pokiaľ chcem teda správne kráčať duchovne, potrebujem sa miesto impulzov hmotného obklopiť impulzmi zo sveta citového. Potrebujem sa obklopiť svetlom. Skúmať a utrieďovať si získané poznatky a usadzovať si ich do duše. Hľadať ten poklad, hľadať pravdu, ktorá je kľúč k tomu, ako správne a bohumilo žiť na tejto Zemi. Rozvinúť si pestrý vnútorný život, byť ostražitý a v neustálom pohybe. Snažiť sa vycítiť Božiu prítomnosť v našej duši a obklopovať sa zmysluplnými vecami v živote. Vystierať ruky nahor k svetlu, aby sme z neho aj my mohli dostávať silu na správne pôsobenie. Mali by sme jednoducho myslieť na to, že nie sme len rozum a telo, ale že sme aj duchovné bytosti, ktoré tu dole prišli slúžiť Bohu. Mali by sme napnúť všetky vnútorné sily k tomu, aby sme rozpohybovali nášho ducha akoby sme chceli silou vôle naštartovať akýsi motor, ktorý sa v nás nachádza, len tým duchovným spôsobom.