Tento článok je nadväzujúci a dopĺňajúci článok predošlý, ktorý pojednával o potrebe obklopenia sa svetlom. Tak ako je totiž dôležité obklopovať sa svetlom, tak je rovnako dôležité udržať si toto svetlo, keď som ho našiel.
Žijeme naozaj v ťažkej hmote, ktorá zabíja všetko, čo je čo i len o kúsok pozdvihnuté nad hmotu. Temno neúprosne siaha po každom, kto sa opováži vymaniť z matrixu tohto sveta. Preto ak sa mu nepodarí odkloniť dušu človeka ešte pred začiatkom cesty, bude pokračovať v tom, aby dušu priviedlo späť dolu, kam ju chce mať. Preto bude útočiť cez naše slabé miesta, či už cez naše myšlienky alebo druhých ľudí, impulzov zvonku, aby nám uškodilo a my sme stratili napojenie a tým pádom vibrovali v nižších vibračných vzorcoch, z ktorých sa ono nasycuje a rastie na sile.
Preto nájdenie svetla je len jedna časť cesty, tá druhá je udržať si toto svetlo. Musíme byť jednoducho bdelí a neustále byť citovo živí. Podľa zákona duchovného pohybu totiž to, čo nevyvíja pohyb, to nenapreduje vpred. V tomto prípade to navyše znamená ľahké podľahnutie vplyvu falošného princípu. Keď už raz v sebe zažneme tú žiaru, musíme ju svojím cítením udržiavať zažnutú. Musíme sa pozorovať, čo nás dokáže stiahnuť do nízkych vibrácií a škodlivých rozumových vzorcov. Pokiaľ niečo také nájdeme, mali by sme sa snažiť vyriešiť príčinu. Pokiaľ vo mne napríklad ľahko niečo vzbudí hnev, potrebujem zapracovať na tom, aby som si to príliš nebral k srdcu, aby som sa dokázal sústrediť na niečo krajšie a jednoducho sa naučil prestať rozčuľovať nad niečím, čo za to ani nestojí. Musím sa udržiavať v harmónií a krotiť emócie a myšlienky takým spôsobom, aby ma neovládli. Pokiaľ sa nechám príliš niečím ovládnuť, či už spomínaním hnevom, alebo napríklad smútkom, ľútosťou, aroganciou, alebo aj prílišnou láskou atď. atď. , tak strácam spojenie s božským princípom a uzatváram sa pred prúdením svetla zhora. Staviam mu tým zátarasy, aby nemohlo voľne tiecť do mojej duše. Mali by sme byť na pozore, komu dám svoju energiu, koľko mu jej dám a kedy. Taktiež čo, alebo kto mi tú energiu berie, a prečo to dovoľujem. Preto je dôležitou súčasťou správnej cesty obrnenie svojej duše. Pokiaľ chcem správne kráčať duchovne, potrebujem si osvojiť ráznosť ducha.
To znamená, že musím stáť pevne, neohrozene v otázkach viery a svetla a musím rázne odmietnuť všetko nečisté, čo sa snaží ku mne priblížiť.
Predstavme si napríklad smútok (ale aj ktorúkoľvek emóciu/myšlienku) ako veľký kúdol čiernej energie, ktorá vyzerá naozaj mocne a silno, a preto zakaždým, keď nás navštívi, my sa jej poddáme. Hoc to môže byť smútok aj z malichernosti, ale pokiaľ sme náchylní upadnúť do smútku, je v podstate jedno, aká je príčina. Tento smútok jednoducho dobre vie, že my sa mu ľahko poddáme, a preto sa s radosťou neustále vracia, aby sa u nás nasýtil. On si na nás dovolí práve preto, že ho pozývame, aj keď si možno hovoríme, že to tak predsa nie je. Možno aj povieme smútku, že ho nechceme a prajeme si, aby odišiel, lenže ak náš postoj nemá v sebe silu, tak to nebude mať až taký účinok. Je to ako by sme mu nesmelo hovorili: „Môžeš prosím ťa odísť? Radšej by som si prial radosť, než teba, ak sa nenahneváš.“ Miesto toho je potrebné rázne sa postaviť do svetla a neohrozene ukázať smútku, že už nie je môj pán. Musíme dupnúť nohou a uvedomiť si, že pokiaľ stojím správne vo svetle, nemusím sa báť tohto kúdolu, pretože stojím v Božej sile. Vtedy akoby som hovoril: „Tak rýchlo ako si sa tu objavil, tak rýchlo aj zmizni! Tam sú dvere, a ak neodídeš, vlastnoručne ťa vykopnem!“ A smútok sa zľakne tohto nášho postoja, a tak prestane chodiť na nepozvané návštevy. Hoc to bude aj skúšať, nezmôže nič proti Božiemu brneniu, ktoré sme si nasadili.
Dôležité je tiež odstrániť nepozvaného hosťa čo najrýchlejšie. Čím skôr to urobím, tým je to pre mňa jednoduchšie. Nesmiem dopustiť, aby som mu venoval svoju pozornosť, pretože tým sa vkradne do mojej duše. Pokiaľ by som sa začal zaoberať smútkom, rozmýšľať čo tu robí a odkiaľ prišiel, tak sa ani nenazdám, a ovládne ma. Dôležité je hneď keď niečo také spozorujem, vykopnúť to a najlepšie si to vôbec ani nepripustiť. Je potrebné sa odovzdať svetlu a prestať uznávať a posilňovať všetko, čo svetlu nepatrí. Ráznosť je veľmi dôležitá, nie len kvôli boju s našimi slabosťami, ale je to jednoducho spôsob, ako budeme stáť pevne v tomto bytí. Táto ráznosť dodáva našej duši potrebnú silu. Týmto zapustím pevné korene. Je dôležité vedieť sa ohýbať vo vetre, veď život prináša najrozličnejšie situácie, avšak takisto je dôležité byť pevne zakotvený v tom správnom podloží, pretože v opačnom prípade ma vietor môže zlomiť alebo odviať úplne preč.
Aj medzi ľuďmi môžeme v rôznych situáciách pozorovať, že niekto má väčšiu vnútornú silu ako iní. Pokiaľ by sa vás dvaja ľudia snažili presvedčiť o tej istej veci, každému by sa v tom vodilo rozdielne. Záleží to od zanietenia dotyčného pre vec, teda jeho presvedčeniu. Pokiaľ by mu to bolo viac menej ľahostajné, tak by tak vyzerala aj jeho „presviedčacia“ energia. Avšak ten, ktorý si za svojím rázne stojí a je o tom presvedčený, ten má väčšiu šancu presvedčiť svojou energiou niekoho iného. Každý je vnútorne inak uspôsobený, to však nemení nič na tom, že silné a rázne presvedčenie, ktoré navyše vyviera z čistého prameňa, má veľkú moc. Žiaľ ráznosť sa dá nadobudnúť aj pri nie čistom presvedčení, preto by mala ráznosť prichádzať pri osvojení si svetlého spôsobu života. Ráznosť čistého cítenia je však najmocnejšia a je to najúčinnejšia zbraň proti všetkému temnému! Preto je dôležité nie len žiariť, ale aj žiariť silno! Sviečku je totiž jednoduchšie zhasnúť, ako obrovský plameň.
Pokiaľ v sebe správne prebudím svoj cit, nájdem svetlo a pokiaľ tento cit budem udržiavať živý, nikdy toto svetlo nestratím. Je to jediná cesta ako stáť duchovne správne v tomto svete. Prijmime do svojej duše Božie svetlo a držme sa ho ako kliešť!
Tvoje svetlo ti nikto neberie, ale žiariť máš... ...
Podľa reakcií na tvoj blog, je zrejmé že... ...
Celá debata | RSS tejto debaty