Danielove posolstvá

Dnešná doba je plná chaosu. Svet je plný poloprávd a klamstiev a človek sa v tom všetkom ľahko stratí a niekedy jednoducho nevie, čo je pravda a čo lož. Ten zmätok tu bol vždy, nie je to niečo nové, avšak v dnešnej dobe, ktorá núti všetko skryté vyplávať na povrch, sa to zintenzívnilo. Je to informačná vojna, vojna o ľudské duše. Jedna strana proti druhej a dokonca tretej, štvrtej… Nejde len o to, že niečo je pravda a niečo lož, ale častokrát sa lož prezlieka za pravdu a lož sa mieša s pravdou a tak vznikajú rôzne odvary, v ktorých je rôzny pomer pravdy a klamstva. Jednoducho je to jeden veľký bordel a má nás to priviesť do úplného chaosu, aby sme sa stali nevedomými. Útočí sa na nás cez citové vydieranie z rôznymi “progresívnymi“ agendami a tak sa posúvajú hranice morálnosti, hranice prijateľného. Nemá zmysel hovoriť, akej oblasti sa to týka, pretože je to všade. V každej oblasti, kde sú informácie, sú aj klamstvá, či už je to z nevedomosti alebo zámeru. Táto doba nás učí, aby sme sa naučili rozpoznať, čo je pravda a čo lož. Rozumovo založený človek jednoducho nemá šancu prejsť životom s tým, aby sa mu dostalo správneho poznania v dôležitých otázkach bytia, pretože nemá správnu oporu. Nemá kompas, ktorý by mu ukázal smer. Tým kompasom je náš hlas duše.

Len málo ľudí skutočne vie načúvať hlasu duše, ktorý je našou opornou palicou v tomto živote. Naša duša je pre nás večný prameň poznania, z ktorého môže piť každý, kto k tomu vyvinie úsilie. U väčšiny ľudí je tento prameň žiaľ zakalený a zanesený nánosmi bahna. To bahno je práca nášho rozumu, ktorý pri príliš veľkej kontrole vytlačí hlas duše. Pokiaľ by sme tento prameň vyčistili, nikdy by sme sa v živote nestratili a časom by sme dostali odpoveď na každú otázku, ktorá nás trápi. Intuícia je najväčší poklad, ktorý človek môže mať.

Mám teda počúvať dušu a obmedziť používanie rozumu?

Načúvanie svojej duši nie je absencia používania rozumu. Rozum a duša by mali pracovať v harmónii, resp. duša má byť tá vedúca, ktorá dá prvý impulz. Rozum si robí názor na veci len na základe svojich skúseností a naučených vecí a preto je veľmi limitovaný. Duša je naopak pri správnom rozvinutí vždy napojená na prúd poznania, pretože nie je limitovaná tak ako mozog. Duša patrí k duchovnej sfére, zatiaľ čo rozum patrí do hrubohmotnosti, teda do tej hmoty, v ktorej žijeme. Rozum nám neslúži na nič iné, ako uľahčenie pobytu na Zemi, no keď mu prenecháme plnú vládu, ovládne nás a vytesní z nás to duchovné, ktoré je našou podstatou. V takom prípade nastúpime na cestu úpadku. Stačí sa pozrieť na dnešný svet plný zla, v ktorom dnes žijeme. To všetko vzišlo z vlády rozumu. Rozum sám o sebe nie je zlý, je to jednoducho pomôcka a nástroj k hmotnému bytiu, no správne slúžil len vtedy, pokiaľ je podriadený duši. Prvý impulz vzíde z duše a rozum to spracuje a koná podľa toho. Čím viac je človek zameraný výhradne na rozum, čím viac sa upína len na hmotné, tým viac ho to sťahuje do nižších temnejších oblastí, z čoho vznikajú samozrejme len ďalšie nízke city. Takto je potom človek ľahšie ovládaný negatívnymi impulzmi, pretože temno je vládcom hmoty, vládcom rozumu. Čím naopak človek v sebe viac rozvíja svoju duchovnú stránku, čím viac sa usiluje žiť v pravde a svetle, tým sa stáva ľahším, teda zachvieva sa vo svetelnejších oblastiach a sila jeho ducha prežiari aj jeho rozum, ktorý sa takto stane tiež ušľachtilejším. Takýto človek stojí pevne voči úkladom temnoty a nikdy sa nestratí v prúde života a záplave informácií tejto doby.

Rozum potrebuje na všetko hmotné dôkazy, všetko musí argumentovať, skúmať, porovnávať a podobne. Naopak pri správnom vnútornom cítení človek niečo vie častokrát aj bez potrebných informácií a nepotrebuje na všetko dôkazy. Rozumom sa človek nikdy nedopracuje k žiadnemu hlbšiemu poznaniu, pretože samozrejme sa nemôže oprieť o hmotné dôkazy. Informácie sú dôležitá súčasť našich životov, pretože slúžia k tomu, aby sme sa vedeli rozhodnúť, čomu veriť. Či to budeme posudzovať na základe logiky, alebo na základe toho, či to rezonuje s našim vnútrom.

Ako sa teda naučiť načúvať hlasu duše?

Najskôr je potrebné pochopiť ako pracuje rozum a ako pracuje intuícia. Rozum sa prejavuje cez myšlienky, zatiaľ čo duša sa prejavuje cez čistý cit človeka. Tu je treba zdôrazniť, že je veľký rozdiel medzi citom a pocitom. Cit vychádza z duše, zatiaľ čo pocit súvisí s rozumom. Cit je to prvé, čo sa v človeku pri určitej situácií/informácií ozve. Je to prvotný impulz, vnútorné cítenie, popud duše. Pocit je zas niečo, čo súvisí s už vzniknutými myšlienkami a teda sa vytvorí až potom, čo sa začnú vynárať myšlienky. Preto je obrovský rozdiel riadiť sa pocitom a radiť sa citom!

Zoberme si príklad, že ste stretli síce navonok milého človeka, no vnútri skazeného, ktorý vám nejako uškodil, pretože sa vaše cesty určitým spôsobom skrížili.

Keď ste stretli tohto nečestného človeka, v duši ste cítili mierny odpor, napomenutie, pokiaľ ste to vedeli rozoznať. Možno ste si aj boli vedomí tejto výstrahy, no časom ako ste dotyčného viac spoznávali, túto výstrahu nahradil dobrý pocit, pokiaľ sa tento človek napríklad správal milo a dôveryhodne. A tu nastúpil na rad pocit. Rozum vyhodnotil správanie daného človeka a z toho vyvstal pocit, že dotyčný človek je dobrý. Pocit súvisí s rozumom. Pri správnom prijímaní vyvstane v človeku najskôr cit, teda vnútorný hlas a až potom sa pridá rozum a ďalej s tým pracuje, zatiaľ čo pri prijímaní čisto rozumovom je proces opačný.

Vnútorný hlas nie je niečo, čo sa v človeku ozve len v prvej chvíli pri strete s určitou informáciou, situáciou alebo človekom. Ten hlas je v nás prítomný stále a vždy nám je k dispozícii, len musíme najskôr odstrániť bariéru rozumu. Nie vždy samozrejme na všetko poznáme odpoveď, pretože život nie je o tom vedieť hneď všetky odpovede. Život je práve o usilovnom hľadaní a skladaní dokopy mozaiky poznania, no toto nedokážeme bez hlasu duše. My ľudia sme dostali veľa darov pre tento život, no nie všetci ich aj vieme zúžitkovať.

Na to ako v sebe rozviť intuíciu nejestvuje žiadny návod. Návody slúžia len na niečo hmotné, nie na niečo duchovné. V tomto je smerodajné jedine naše úprimné chcenie a ochota vyvinúť na to potrebné úsilie. Nespadne nám to len tak z neba, ale musíme sa o to pričiniť. Ten kto hľadá to nakoniec nájde.