Ako sa človek stáva tým čím je? Čo ho formuje? Odkiaľ čerpá poznanie?
Je to vekom? Je to inteligenciou? Je to genetikou?
Na začiatok je potrebné zodpovedať otázku, čo je to poznanie?
Poznanie a vedomosti sú dve rozdielne veci. Vedomosti sú niečo naučené, niečo umelé, niečo čo slúži na uľahčenie života, vykonávanie práce a častokrát neslúžia vôbec na nič. Vedomosti sú prosto informácie. Je to niečo umelé a s obmedzenou dobou prežitia. Pokiaľ konkrétne vedomosti nepotrebujeme, časom ich zabudneme. Vedomosti sídlia v mozgu, sú to veci čisto logického charakteru.
Poznanie je naopak niečo trvácne, niečo živé, niečo hlbšie. Je to niečo, čo formuje človeka a čo mu prináša múdrosť bytia. Poznanie robí človeka plnohodnotnou ľudskou bytosťou. Keď dáme nabok prácu, každodenné starosti, rodinu.. zostane nám ľudská bytosť, ktorá má určité poznanie, podľa ktorého žije, podľa ktorého vníma svet a seba. Poznanie, na rozdiel od vedomosti, sídli v duši. To, že má človek vysoké IQ neznamená, že má aj poznanie a že je to uvedomelá ľudská bytosť plná skutočne podstatnej múdrosti.
V skutku to býva práve naopak. Ľudia čo nevedia nič, si myslia, že vedia všetko a ten, ktorý má skutočné poznanie si je naopak vedomý, že nevie ani zďaleka všetko, že hľadanie skutočného poznania nemá konca. Najväčší vzdelanci sú častokrát tí najhlúpejší, pretože celé svoje bytie upriamujú len sa suché vedomosti, stavajú svoj život na logike a tým sa ochudobňujú o zmysluplný duchaplný život, ktorý sme tu všetci prišli žiť. Myslia si ako zjedli múdrosť sveta a pritom sa okolo pravého poznania ani nemihli. Práve v jednostrannom pestovaní ľudského rozumu spočíva náš úpadok ako ľudstva. My ľudia sme duchovné bytosti a na Zem sme prišli preto, aby sme svoju duchovnú stránku rozvíjali a stali sa tak seba-uvedomelými ľudskými bytosťami, no miesto toho sme vykročili úplne opačnou cestou a nastolili sme vládu rozumu. Niektorí ľudia sú naozaj len vyspelejším druhom opíc, pretože nechali úplne zakrpatieť svoj duchovný aparát, bez ktorého nie sme pravou ľudskou bytosťou. Pokiaľ sme tvrdý materialisti, teda uctievame len hmotu okolo seba, neveríme v nič duchovné a nerozvíjame to v sebe, sme síce inteligentným človekom, ale nie sme ušľachtilou a plnohodnotnou ľudskou bytosťou.
Je dôležité čomu človek verí? Je dôležité mať to správne poznanie?
Nič by pre ľudského ducha nemalo byť dôležitejšie, ako hľadanie samého seba a skúmania stvorenia, v ktorom žije. Veď preto sme všetci prišli na túto Zem. Popri všetkých nevyhnutnostiach súvisiacich s životom je práve rozvíjanie našej duchovnej stránky to, o čo by sme sa mali najviac usilovať. Každý si túto túžbu nesie so sebou vnútri, no nie každý túto túžbu aj vypočuje.. Poznanie je to, čo robí človeka tým, čím je.
Ako človek získava poznanie?
Poznanie sa získava vnútornými prežitkami hlbokej bolesti, alebo naopak radosti. Poznanie súvisí s vekom len v tom zmysle, že človek, ktorý je dlhšie na Zemi mal viac príležitosti zažiť takéto prežitky a mal viac času skúmať seba a skúmať svet okolo seba. Poznanie sa však samo osebe nezískava vekom. Mladý človek, ktorého duša toho už mnoho zažila má oveľa viac poznania o živote ako starý človek, ktorého život bol monotónny a točil sa len okolo bežných pozemských záležitostí a v podstate v ňom nebolo nič výnimočné, nič hlbšie, nič živé. Vedomosť je mŕtva, je to niečo, čo sa časom stratí, avšak pravé poznanie duše zostáva a je to jediné vlastníctvo človeka, ktoré si so sebou odnáša po pozemskej smrti. Či je to poznanie o sebe, stvorení, Bohu.. Prosto všetko, čo má hlbší duchovný zmysel. Každá hlbšia pohnútka sa zapisuje do duše. Tieto klenoty si nesieme so sebou aj do záhrobia a to je dôvod, prečo niektorí už v mladom veku mali veľké poznanie, pretože toto poznanie totiž získali v minulých životoch. Pri každej inkarnácii síce dostávame duchovnú pásku na oči, vďaka čomu si nepamätáme minulé životy, no toto poznanie sídli hlboko v duši a treba ho len prebudiť. To platí aj pre duchovné zručnosti. Ľudia, ktorí inklinujú k duchovne založeným povolaniam alebo povolaniam, kde je potrebné precítenie ako maliarstvo a podobne, si pravdepodobne tieto vlastnosti rozvinuli už v minulých inkarnáciách.
Pravé poznanie človek nadobúda prežitkami, ktoré v duši zanechajú stopu, teda silné zážitky. Môže to byť radosť, no ide hlavne o bolesť. Nie nadarmo sa hovorí, že čo nás nezabije, to nás posilní, pretože až bolesť príjme človeka si niečo uvedomiť, pochopiť, zmeniť. Ťažké životné situácie a duševné otrasy sú obrovskou príležitosťou k dozrievaniu ducha. Keď je človek bezstarostný a bez problémov, neurobí ani zďaleka taký posun ako človek, ktorý prežíva duševné útrapy a musí vyvíjať všetky svoje sily na zlepšenie svojej situácie. Bolesť je obrovskou studnicou poznania a bolesť je prosto súčasť našich životov. Každého časom postretnú ťažké situácie a každého iným spôsobom a inou intenzitou. To všetko záleží od toho, čo sme si privodili osudovými vláknami, a čo potrebujeme cez túto situáciu pochopiť, zmeniť. Preto sa nikdy nepozerajme na druhých. Každý sme na inom stupni vývoja a každý sa potrebujeme očistiť z niečoho iného. Každý máme prosto svoje vlastné sračky, ktoré si nejakým spôsobom zaslúžime a potrebujeme ich k posunu.
Nepýtajme sa: Prečo ja? Ale miesto toho sa pýtajme: Prečo sa mi to deje? Čomu ma to má naučiť? Ako tomu nabudúce predídem? Kde som pochybil? Každá situácia je samozrejme jedinečná, ale v každej zlej situácii sa pre nás skrýva určité posolstvo. V živote niet náhod, pretože zákony stvorenia pracujú precízne a spravodlivo za každých okolností.
Ale jedna vec je tieto ťažké situácie prežiť a druhá je to, či z toho odnesieme nejaké ponaučenie. Pokiaľ nás to ničomu nenaučilo, tak sa nám nepochopená skúška vracia do života, kým ňou neprejdeme.
Je bolesť v našich životoch nutná, aby sme prišli k poznaniu?
Nie, bolesť by sa za ideálnych podmienok nemusela v našich životoch vôbec objavovať. Všetku bolesť sme si vytvorili len my sami. Keďže sme sa zaplietli do ťažkej karmy a vychodili sme mnoho bludných ciest, tak sa musíme z mnohého očistiť a zmena príde väčšinou až s bolesťou. My ľudia sme duchovné bytosti a máme moc vytvoriť tu dole na Zemi praobraz duchovného raja. Keby sme sa usilovali o pravé poznanie, keby sme skutočne skúmali, čo je pravda a čo lož, aký je zmysel nášho života, čo od nás Boh požaduje, akými ľuďmi máme byť skutočne, všetci by sme žili v radosti, svetle a láske. Nemuseli by sme zažívať bolesť, nebolo by zlo, nebola by šanca, aby mohlo vo svete vzniknúť niečo nečisté. Takú moc máme a taká bola naša úloha! Takáto krásna vízia sa čoskoro uskutoční, avšak predtým si prejdeme mnohými ťažkými situáciami a bude to bolestivé, pretože je na nás príliš veľa nečistého, aby to od nás odpadlo samo v prirodzenosti, prípadne s minimálnou námahou. Cesta ku svetlu, pravde a poznaniu nie je namáhavá, pokiaľ si ju sami namáhavou nespravíme.
Pravé poznanie sa nadobúda tým, že človek skúma seba a svet okolo seba. Ak životom prejdete ako nezúčastnený divák, ničomu sa nenaučíte, nič nenadobudnete. Poznanie má ten, kto sa oň usiluje. Len ten kto úprimne hľadá, to aj nájde.
Poznanie sa získava žitím, nie prežívaním. Jednotvárnym, monotónnym, prázdnym životom človek nič nezíska. Život má byť živý v každom okamihu. Život sa má skutočne prežiť, nie len prežívať. Len to skutočne vnútorné prežité je človeku to vlastné! Len vtedy to je skutočné poznanie a len vtedy sa to stáva vlastníctvom človeka! Môžete čítať tie najkrajšie duchovné texty, ak to však pri čítaní textu neprecítite v sebe, nič v tom nenájdete a nič tým nezískate. Časom to prosto vyprchá. Musí to byť vnútorne prežité. Musíte ten poklad nájsť sami v sebe, pretože poznanie je živá forma, pretože pravda je živá! Pravda nie je o prázdnych slovách, ale čo sa skutočne zachvieva v pravde, v tých slovách je aj život!
Ako človek rozlíši čo je správne, ako spozná čo sa mu konkrétna situácia snaží naznačiť, ako nájde pravé poznanie?
Cez svojho ducha, cez vnútorné vyciťovanie, ktorým sme boli všetci ľudia vyzbrojení, aby sme sa v tomto živote nestratili, ale naopak vždy vedeli správnu cestu. Žiaľ sme túto schopnosť nechali zapadnúť prachom, a preto nevieme rozlíšiť, čo je správne a preto sa snažíme riadiť iba výhradne rozumom.
Ako sa opäť spojím so svojou dušou?
Na to nejestvuje konkrétny návod, pretože tie jestvujú len na niečo pozemské, na niečo duchovné sa nevzťahuje žiadny návod. V tomto je smerodajné jedine naše chcenie. Tak ako svojim chcením určujeme svoj osud, tak rovnako to, čo chceme si pritiahneme do života.
Kto nájde pravdu?
No predsa ten, ktorý ju hľadá. Nič hodnotné nám do náručia samo nespadne. Len ten, ktorý vo svojej duši prechováva hlad po chlebe poznania a úprimne pátra, len tomu sa nakoniec dostane poznania, pretože Boh to od nás vyžaduje. Preto sme prišli na túto Zem. Aby sme našli seba, svoj zmysel, aby sme našli pravdu..
Takáto propaganda sa usiluje o dehonestáciu... ...
Nuž ja si myslím, že poznanie by malo byť... ...
Celá debata | RSS tejto debaty