Danielove posolstvá

Dnešná doba je náročná a je náročná z určitého dôvodu. Vplyvom čoraz bližšieho Božieho vyžarovania sa totiž zhmotňujú všetky naše činy, úmysly, teda to čo sme zasiali sa nám teraz vracia v zrýchlenom účinku. To, čo by nás postihlo ďaleko neskôr, poprípade až v ďalšom živote, budeme žať ešte v tomto pozemskom živote. Doba sa zrýchľuje, čas sa zrýchľuje a zrýchľujú sa aj účinky karmy. Toto sa deje ako na spoločenskej, tak na osobnostnej úrovni. Sme prosto v období Božieho súdu. Preto je dnešná doba taká aká je. Sú to plody toho, čo sme ako ľudstvo vytvorili a aj to len vo zmiernených účinkoch, za čo by sme mali byť vďační.

Zosilňujúci sa tlak Svetla zároveň núti vyplávať všetko skryté na povrch. Môžeme jasne vidieť, kto ešte v sebe nemá umŕtvený zdravý cit a teda je proti tomuto celému šialenstvu a nátlaku proti zdravým ľuďom, a kto je naopak plný strachu, zarúškovaný a napichaný vražedným koktejlom. Na tomto a iných situáciách môžeme vidieť kto je aký vnútri, pretože tieto rozhodnutia vypovedajú mnoho o stavu duše jednotlivca.

Dnešná doba Božieho súdu znamená, že súdiť sa bude všetko neprosperujúce, teda to v čom nie je život a svetlo. Z globálneho hľadiska uvidíme čoskoro rozpad spoločnosti, ako ju poznáme, pretože takmer všetko bolo postavené na falošných až temných princípoch. No súd znamená, že súdiť sa bude úplne všetko, čo sa nebude chcieť zachvievať vo svetle a to znamená, že aj naše chyby! Táto doba v nás núti prejaviť všetko, čo by sme si priali, aby bolo radšej skryté. S približujúcim sa tlakom svetla všetka špina vychádza čoraz viac na povrch a nebude sa dať pred tým nikde schovať. Svetlo si nájde cestu do každého kúta. Tlak sa stupňuje na spoločenskej úrovni, no rovnako na úrovni vzťahov a našej osobnosti. Dnes už nemáme veľa času k zmene, a preto by sme mali túto dobu využiť plnými silami k tomu, aby sme sa stali ušľachtilejšími ľudskými bytosťami. Nikto z nás nie je dokonalý, no nie každý si to prizná. O dokonalosť by sme sa v skutku ani nemali snažiť, no mali by sme na sebe neustále pracovať. Boh od nás nechce, aby sme sa stali zo dňa na deň dokonalými, no požaduje od nás snahu!

Čím skôr budeme schopní nájsť svoje slabé miesta a vykoreniť ich, tým menej utrpenia to bude pre nás predstavovať v budúcnosti. Najväčší problém pri vykoreňovaní svojich slabých miest je vedieť o tých svojich slabých miestach, teda si ich uvedomiť. Málokto sa vie skutočne nezaujato posúdiť a uvedomiť si, v čom sa má ešte zlepšiť, v čom sa zmeniť, čo prestať robiť a podobne. Zdravá sebareflexia je mimoriadne vzácna, no potrebná cnosť u všetkých ľudí. Ako krásne by sa nám žilo, keby sa ľudia vedeli preniesť cez svoje obmedzujúce presvedčenia, svoje strachy a vedeli triezvo vyhodnotiť svoje správanie, svoj vzťah s druhými, svoj život…

Väčšina ľudí je dnes naprogramovaných určitým spôsobom a len málokedy sú ochotní sa zmeniť. Do určitého veku kým človek nedospeje je programovaný spoločnosťou, situáciami v živote, rodinou a preto v tomto období dochádza k osvojeniu si rôznych slabých miest, resp. mylných presvedčení, ktoré ho môžu zdržovať ďalej na ceste k poznaniu a vývinu duše. Častokrát si tieto naše slabosti nesieme ešte z minulých životov a vtelili sme sa presne do takej životnej situácie, ktorú sme si „zaslúžili“ nitkami osudu, a ktorá nám má pomôcť prísť k pochopeniu, teda k zmene. V detskom veku ešte nemáme plnú zrelosť ducha a preto ak dostaneme od rodičov a iných ľudí mylné poznanie, ktoré nás odkláňa od správnej cesty duše, padá negatívna karma na pôvodcu tohto mylného presvedčenia. Ten dotyčný si to uvedomí väčšinou až po svojej pozemskej smrti a musí sa z tohto nesprávneho konania očistiť. Akonáhle je však človek duchovne zrelý na to, aby sa rozhodoval sám, padá na neho tiež všetka zodpovednosť s tým súvisiaca z čoho môže vzísť buď požehnanie, alebo trest. Vtedy už je človek zodpovedný za všetko svoje konanie a zmýšľanie len sám za seba a teda je jeho úlohou skúmať a hľadať či to, čo mu bolo odovzdané v detstve inou autoritou je skutočne to pravé a správne. Ten popud v duši je tam vždy prítomný, no všetko závisí od toho, či človek tento vnútorný hlas počúva a necháva sa ním viesť, alebo prerušil kontakt s dušou a riadi sa výhradne rozumom. Reč je tu samozrejme o takom poznaní, ktoré zasahuje hlbšie do poznania života človeka, teda ho duchovne formuje. Nejedná sa tu o bežné pozemské vedomosti.

Či sú to slabé miesta alebo nesprávne presvedčenia, môžeme to všetko nazývať jednoducho nesprávne poznanie, pretože aj keď človek koná nesprávne, tak to činí z určitého presvedčenia, pretože mu chýba to správne poznanie, resp. si osvojil v niečom to nesprávne. Je smutné, že poväčšine sa to končí tak, že si tieto svoje slabé miesta človek nesie so sebou až do svojej pozemskej smrti a málokedy dokáže tieto svoje slabosti vykoreniť. Mnoho ľudí sa za svoj život nikde neposunie. Celý svoj život prežijú v tých istých rozumových vzorcoch a sú takmer presne takí istí v 50-tke, ako boli v 30-tke, až na určité veci. Je to naozaj žalostné, veď sme prišli na túto Zem, aby sme sa vyvíjali! Stagnácia predstavuje úpadok. Neustály pohyb je jedným zo zákonov stvorenia, a keď človek nevyvíja neustále duchovný pohyb, jednoducho upadá do duševnej agónie, ukladá sa postupne na smrteľný spánok. Ak sa človek celý život stará iba o svoj pozemský život a nič hodnotné sa o živote a o sebe nenaučí, jeho život bol zbytočný.

Ako teda správne pracovať na svojich slabostiach?

V prvom rade je potrebné si tie slabé miesta uvedomiť. Ľudia majú nesprávny pojem o tom, čo sú to slabosti. Konkrétnych situácii môže byť milión, preto je potrebné mať rozvinuté tzv. prirodzené cítenie. Neriadim sa len čisto hlavou, ale v prvom rade dušou a vtedy viem, čo je správne, aj keď to nemusí zapadať do toho, čo je bežne zaužívané. K tomu nám môže dopomôcť aj to, čo vidím u druhých ľudí, pretože častokrát tie slabosti, ktoré si všímame u druhých ľudí, trápia nás samých. Naučme sa v tom hľadať to zrkadlo nášho vnútra.

Prečo sa nevieme sami posúdiť? Prečo sme voči sebe takí zaujatí? Prečo sa tak krvopotne držíme svojich slabých miest a nechceme si ich priznať? A prečo sa naopak niekedy sami zbytočne očiernňujeme?

Za všetky strachy, nedocenenosť alebo naopak prehnanú pýchu môže nadvláda rozumu, teda odklonenie sa od zdravého vyciťovania. Keď je človek duchovne prebudený a snaží sa správne vyciťovať, až vtedy sa dokáže správne nezaujato ohodnotiť, pretože prebudený duch prežiari celé telo a myseľ, ktorá už vplyvom ľahšieho ducha nebude pripútaná na hmotu, čím bude človek odolnejší voči podľahnutiu slabostiam a strachom. Každý sme uväznení v iných rozumových vzorcoch, no pre každého jestvuje len jedna cesta von cez prebudenie duše.

Dôležité je sa pýtať. Dôležité je skúmať, všímať si, hľadať, uvažovať a správne vyciťovať. Človek nemusí byť okamžite dokonalý, aby bol so sebou spokojný. Pokiaľ usilovne pracuje na odstránení svojich slabých miest a usiluje sa k vnútornej čistote a duchaplnému životu, už vtedy je na správnej ceste. Dôležitá je snaha. Ježiš taktiež mohol niekomu povedať, že mu sú jeho hriechy odpustené len v takom prípade, keď videl, že v ňom prebehla vnútorná zmena a snaha o Svetlo. V takom prípade musia byť človeku časom odpustené všetky hriechy, ak sa na tej ceste udrží. Ježiš hodnotil vnútorný stav dotyčného v danej chvíli. To, či sa dotyčný na tej ceste aj neskôr udržal, je už iná vec.

Vedieť o svojich slabých miestach a tvrdiť, že je to súčasť mňa, že je to moja temnota, je obyčajná slabosť a chabé ospravedlnenie si svojich chýb! Temnota nám nie je vlastná! Hovorí sa, že aj svojho partnera máme prijímať takého, aký je, teda prijímať ho aj s chybami. To pravda síce je, pretože nik z nás nie je dokonalý, no to neznamená, že na tých slabých miestach nemáme pracovať! Veď život je o vnútornom dozrievaní, resp. aktívnej práci na sebe samých, nie o pasívnej stagnácii. Preto prijímam aj slabosti druhých, no len v tom prípade, keď sú si vedomí svojich neduhov a usilujú sa o zmenu! Tu je dôležité rozpoznať, čo tie neduhy sú. To, čo ja vnímam ako slabosť nemusí nutne aj slabosť byť, pretože každý žije iným spôsobom, nie sme predsa nejaké stroje. Každý z nás je individuálna duša. Vo vzťahu ide o to spojiť sa s dušou s takými vlastnosťami, ktoré dopĺňajú tie moje a spolu rásť, rozkvitať.

Pokiaľ sa človek snaží o zmenu, tá zmena príde. Pokiaľ som si vedomý toho na čom potrebujem zapracovať a aktívne sa o to snažím, už vtedy som nastúpil na správnu cestu, pretože pomaly, ale isto sa mením k lepšiemu.
V takom prípade sa nemusím cítiť menejcenne voči svojim slabostiam, pretože som ochotný si ich priznať a pracovať na nich! A čo je predsa viac? Smerodajná je jedine naša snaha. Zmena väčšinou nebýva ľahká a správna, cesta býva plná tŕnia, no teraz je dôležitejšie než kedykoľvek predtým na tú cestu nastúpiť, pretože času je naozaj málo. Božie zvony bijú na poplach.

Mnohí teraz zažívajú ťažké chvíle. Situácie a udalosti, ktoré človeka k niečomu vedú, ktoré sa mu snažia niečo naznačiť. Je to súčasť toho všetkého. Tak ako sa všetko zhmotňuje, tak môžeme zažívať rôzne úskalia, cez ktoré máme možnosť mnohé pochopiť. Nachádzajúca doba nebude ľahká a to neplatí len pre globálne hľadisko. Bude to ťažké na všetkých úrovniach a teraz najmä na úrovni vnútra jednotlivca. Svetlo si razí cestu do každej duše a tento tlak nám to tam dokáže poriadne poprehadzovať, ak je tam bordel. Môže prísť aj ostrý rez do nášho života, ak si to zaslúžime, teda to potrebujeme k pochopeniu. Preto neplačme nad rozliatym mliekom, ale pýtajme sa, čo sa nám život snaží povedať. Pracujme na sebe a pýtajme sa, akých nás chce mať Boh, nie akých sa chceme mať my sami!